Projekt CAGE_112 sa odohral 13. novembra 2024 a úspešne uviedol 3 skladby z Cageovho rozsiahleho diela pri pripomienke 112. výročia jeho narodenia. Podujatie sa uskutočnilo v priestoroch Stanice Žilina-Záriečie a vybrané diela zoradené v chronologickom poradí výstižne priblížili postupný vývoj Cageovej hudobnej estetiky.
Večer otvoril Ivan Šiller skladbou pre sólo klavír In a Landscape (1948). In a Landscape je skladba pokojného, až meditatívneho charakteru a Cage tohto dojmu dosahuje využívaním techniky tzv. mäkkého pedálu (una corda), čím znásobuje predpísanú tichú dynamiku. Šillerova precízna práca s tónom, časom a farebnou škálou nástroja priniesla intímnu a snovú atmosféru. Tú podporila video projekcia od Jakuba Pišeka a poslucháč sa tak mohol unášať aj vizuálnym zhmotnením priebehu skladby.
Nasledovalo dielo Branches (1976), v podaní Ensemble Ricercata (Ivan Šiller, Ronald Šebesta, Juraj Beráts). Jedná sa o skladbu, ktorá sa už na prvý pohľad vymyká zo štýlu „tradičnej“ vážnej hudby, nakoľko inštrumentár pozostával z ozvučených prírodných objektov (sušených kvetov, listov) vrátane kaktusov snímaných kontaktnými mikrofónmi. Poslucháč sa tak mohol nechať unášať zvukmi prírody v priblíženej mikroskopickej podobe, ktorú bežne nepočuje. Do popredia sa dostávali „bublinkasté“ zvuky, ktoré vznikali pri dotyku s kaktusom a mohli evokovať synteticky vytvorené zvuky elektroakustickej hudby.
Ako posledná zaznela performancia diel Four3 (1991) od Johna Cagea a Mercea Cunninghama. K Ensemble Ricercata sa pridala tanečná skupina Petry Fornayovej (Zuzana Burianová, Tomáš Danielis, Renata Ptačin – Beach Birds for Camera Dance Company), sprevádzaná videoprojekciou.
Dielo pozostávalo zo striedania a prelínania zvukov vytvorených pohybom choreografie, perkusívnym charakterom „dažďových palíc“ (rainstick), využitím minimálneho tónového materiálu v klavírnom parte a dronovým syntetickým zvukom (laptop). Spolu tak tvorili komplexnú hudobnú štruktúru prepojenú dlhými pasážami ticha.
Choreografia znázorňovala pohyby vtákov na pláži a zároveň poskytovala návštevníkom priestor na vlastnú interpretáciu. Zvuky pohybu ako napríklad kroky, šúchanie chodidiel a tlesknutia pridávali do diela ďalšiu zvukovú vrstvu.
Videoprojekcia pozostávala z premietania obrazu pódia s využitím „droste efektu“ (obraz obsahuje menší obrázok seba samého, ktorý zase obsahuje menší obrázok seba samého atď.), a upravovaná ďalšími vizuálnymi technikami v reálnom čase.
Celý koncert pôsobil nesmierne upokojujúcim dojmom a v dnešnom prestimulovanom svete by sa dal opísať ako nádych čerstvého vzduchu. Jednoduchosť priestorov Stanice prispela k vytvoreniu ideálneho prostredia pre tento typ hudby a vďaka precíznemu uchopeniu interpretácie tak mohli poslucháči zažiť hudbu nielen Johna Cagea, v jej autentickej podobe.
Adam Holáš